Žofia Bosniaková

9. října 2009 v 13:30 | Tessa |  HO - Za vlády Tudorovcov - po rok 1603

Žofia Bosniaková

Myslím že do tejto sekcie by mala patriť aj nejaká postava zo slovenských dejín. Už pribudol Jánošík Tak dávam aj Žofiu Bosniakovú.

Rod Bosniakovcov

Záznamy o rodokmeni Bosniakovcov sa začínajú odvíjať od Marka Bosniaka, ktorý sa narodil okolo roku 1500. Bol v službách Ferdinanda I. Habsburského. Zúčastnil sa bojov proti Jánovi Zápoľskému, vyznamenal sa v protitureckej bitke pri Viedni na jeseň roku 1529. Bol hlavným kapitánom v dnešnom Jure pri Bratislave. Zomrel okolo roku 1564, keď zvolili za kráľa Maximiliána II. Marek Bosniak mal tri deti: Andreja, Annu a Žofiu.
Andrej sa narodli roku 1530 vo Veľkom Bieli, neďaleko Bratislavy.Mal majetky v okolí Trnavy. Jeho sestra Anna sa po smrti prvého manžela vydala po druhý raz za Františka Čorbu. O sestre Žofii sa zatiaľ nenašli nijaké záznamy.
Andraj Bosniak mal štyri deti: Tomáša, Štefana, Magdu a Brigitu. O Tomášovi vieme, že sa narodil v Bratislave alebo jeho blízkom okolí roku 1572. Slúžil v hodnosti husárskeho kapitána u grófa Ilešháziho. Tomášov brat Štefan študoval na univerzite v Bologni. Zomrel ako starý mládenec. Tomášova sestra Magda bola vydatá za Františka Fánocyho a ďalšia Tomášova sestra Brigita bola manželkou Gašpara Trsťanského, ktorý bol členom kráľovského snemu.
Naša historiografia z obdobia feudalizmu eviduje málo osobností vojenského a politického života, ktoré by sa hlásili k slovenskému pôvodu. Jedna z pozoruhodných osobností tohto obdobia je práve Tomáš Bosniak, kapitán hradu v Šuranoch, Nových Zámkoch a vo Fiľakove. Okrem iných hodností bol rytierom Zlatej ostrohy kráľa Mateja II., hlavný ceremoniál (pohárnik) kráľa Ferdinada I. Habsburského a hlavný župan Tekovskej župy. Mal dvoch synov: Tomáša a Štefana a tri dcéry: Žofiu, Juditu a Magdu.


Žofia Bosniaková


Chýry o Žofii

V okolí Šurian , Ostrihomu, Prešporka a Nitry sa verejne povrávalo, že chýrny vojvodca Tomáš Bosniak schováva vo svojej rodnej kúrii dcéru krásavicu.
"...jej alabastrová pleť, veľké oči, graciózne držanie tela, chôdza, to všetko nasvedčuje tomu, že Žofia raz bude pliesť hlavy významným mužom, priateľko", dodal Ilešházi.
Už vtedy pätnásťročnú Žofku každý obdivoval. Hovorilo sa, že je ozdobou Šurian. Bosniakovi pritelia ju obdivovali, prihovárali sa k nej, len aby sa na nich usmiala. Táto citlivá, skromná , ale na svoj vek nezvyčajne vzdelaná dievčina vedela však veľmi rýchlo rozoznať dobro od zla. Vyhýbala sa "napomádovaným" pánkom, ktorí sa prostredníctvom vychovávateľky Alžbety Telegdyovej snažili všakovakými fintami dostať do jej blízkosti.

Umná a taktná Žofia nikoho neurazila, ale všetkých mužov, ktorí jej chceli dvoriť, svojou zdržanlivosťou jednoznačne odmietla.
Po veľkolepej svadbe palatína Mikuláša Esterháziho, ale aj skromnejšej, no o to veselšej svadbe u Stoklasovcov, ktorých mala Žofia tú česť zúčastniť sa, sa v mnohých rodinách o inom nehovorilo, len o Žofii, ktorá svojou prítomnosťou očarila hostí zblízka i zďaleka. Niet divu, že v Bosniakovej kúrii v Šuranoch sa ohlasoval jeden nápadník za druhým. Podľa vtadajšieho zvyku pytač prišiel k mladuche až potom, keď získal súhlas k návšteve dievčiny od jej otca alebo matky. Tomáš Bosniak s manželkou prichádzajúcich pytačov vytrvalo odmietali.Vyhovárali sa, že je mladá a že na vydaj ešte nepomýšľa. V Bosniakovej kúrii nepochodili pytači ani z popredných rodov Uhorska.
Na Vianoce 1625 zavítal do Šurian Michal Šeréni s otcom, ktorý bol starým priateľom Tomáša Bosniaka. Mladý Michal, ako ho posmešne prezývali vzhľadom na to, že mu tiahlo na štyridsiatku, sa spoliehal na otcovu náklonnosť k Bosniakovi, ktorá bola vlastne obojstranná. Spolu bojovali proti tureckým výbojníkom, spolu sedávali na sene. Priatelili sa v boji aj v mieri.
Na fašiangy vo februári 1625 Tomáš Bosniak s manželkou Máriou vydávali svoju dcéru Žofiu za Michala Šeréniho. Tomáš si nebol istý, či koná správne. Žofia nemala ešte ani sedemnásť rokov. Ani Žofiina matka nechcela spočiatku o tomto sobáši počuť, no Žofia sa rozhodla sama. Vyslovila svoje želanie a pre Tomáša Bosniaka by bolo nečestné vziať dané slovo späť.
Svadba sa konala bez väčších radovánok, oveľa skromnejšie než bolo zvykom. Podlomené zdravie ženícha Michala nedovolilo hlučnú zábavu a bujaré tance, pozvali len najbližšiu rodinu.
Mnohí Bosniakovi priatelia a známi nevedeli pochopiť, prečo sa Žofia odrazu vydala a prečo práve za štyridsaťročného Michala Šeréniho. Nesvoja bola aj Žofiina matka. Rodina akoby sa navzájom odcudzila a vnútorne oslabila. Tomáš Bosniak sa viac zdržiaval vo Fiľakovealebo v Nových Zámkoch ako v Šuranoch.
Mladý pár sa odsťahoval do hradu Svetlá na Morave, odkiaľ Michal pochádzal. Ich šťastie netrvalo dlho. Michal Šeréni čoraz viac chorľavel. Nepomohla mu ani bezhraničná opatera oddanej manželky. Smrť bola neúprosná. Pochovali ho v krypte kostola v Pozloviciach pri Luhačoviciach.
Tomáš Bosniak nečakal, kým sa mu dcéra utrápi v cudzom prostredí, keďže sa po Michalovej smrti rozviazali ostré uštipačné jazyky miestnych ľudí. Vzhľadom na to, že klebety okolo Žofie Šeréniovej neustali, ba naopak, šírili sa ako lavína, Žofia bola nútená sťažovať si otcovi do Fiľakova listom. Sťažovala sa na palatína, ktorý sa o nej nepekne vyjadroval. Šeréniovci ju všade ohovárili, akoby zavinila smrť ich syna.
Preto si po ňu otec prišiel a odviedol ju z Moravy do rodičovskej kúrie.

Žofii sa v šurianskej kúrii trochu uľavilo, no za krátky čas jej osud opäť uštedril nemalý úder - zomrela jej mať. Pripadla je povinnosť starať sa nielen o súredencov, ale aj o ovdoveného otca.
Po čase už z rodičovskej kúrie nevychádzala von. Iba ak do záhrady, na prechádzku v samote medzi stromami. Čosi sa v nej zlomilo. Nikomu sa nechcela pozrieť do tváre. Zopár ráz utrúsila, že by vraj najradšej bola ležala pri matke, s ktorou si vždy rozumeli. V tichom kúte záhrady pod veľkým orechom prosievala večer čo večer matku o odpustenie za žiale, ktoré jej spôsobila. Spomenula si aj na manžela Michala. Neopúštal ju pocit viny, že mu podala svoju neskúsenú ruku, ktorá ho zakrátko doviedla do hrobu. Utvrdzovali ju v tom klebety, ktoré ešte sem-tam doleteli z Moravy do Šurian a prebúdzali v nej skrytú bolesť.
Len čo sa odmietnutí pytači dozvedeli o smrti Michala Šeréniho, začali sa o Žofiu opäť zaujímať. Pribudli aj noví dotieravci. Mladá vdova sa však záujemcom neukazovala na oči, ba prikázala komornej a tete Bete, aby nikoho cudzieho k nej nepustili. Žofiino odmietanie po krutej skúsenosti bolo neúprosné.
Až raz.. Na jeseň 1626 sa nechal u Tomáša Bosniaka ohlásiť Imrich Turzo z Liptovskej župy. Prirodzene, že prišiel so synom. No ani tí nepochodili. Ešte v ten deň opustili Šurany. Pýcha im nedovoľovala viac sa ponižovať.
Len čo mladý Turzo došiel na Liptov, už ho navštívili jeho kumpáni a prezvedali sa, ako pochodil u Žofie. Aby mladík nezostal v hanbe, vymýšľal si všakovaké dobrodružstvá, ktoré vraj prežil so Žofiou. Tvrdil, že sa s krásnou Žofiou čoskoro ožení, ak sa mu vraj bude chcieť a Žofia sa mu nezunuje.
Takéto chýry sa o Žofii šírili nielen v mnohých hornouhorských stoliciach, ale aj na Dolniakoch.

Jar 1627. Osmani dobyli Komjatický hrad, ale pohroma sa ešte neskončila. Ich vojsko sa valilo na Šurany. Kapitán Šurianskeho hradu prikázal, aby porazených bojovníkov z Komjatického hradu nakŕmili, ošetrili a našli im miesto na odpočinok. Potom vydal príkaz, aby sa obyvatelia podhradia nasťahovali do hradu. Na hrade sa zhromaždilo asi päťsto dobre vyzbrojených mužov. Ďalší miestni obyvatelia v počte asi dvesto boli vyzbrojení kosami, cepmi a sekerami.
Tomáš Bosniak bol presvedčený, že Turci Šuriansky hrad tak ľahko nedobyjú. Jeho taktika spočívala v tom, že v prípade útoku pustí nepriateľov na planinu pred hrad, potom dá príkaz na zdvihnutie stavidiel. Okolo nepriateľa sa tak vytvorí prstenec močarín a ťažkého bahna.

Z hradu potom podľa potreby zaútočia na Turka a ten nebude mať kde utekať...
"Na hrad! Ideme za krásnou Žofiou!" - zareval beg Abdul, veliteľ tureckých vojsk. Na jeho rozkaz sa vyše tisíc Turkov pohlo ako lavína z ondrochovských polí na Kostolný Sek a ďalej na juh, do Šurian.
Tomáš Bosniak prikázal Jakubovi Žvachovi, aby sa stráže za nijakých okolností nevzdialili od Žofiinej komnaty. Potom vydal rozkaz zaplaviť okolie hradu, hoci sa Vešeléni ešte nevrátil s posilou z Nových Zámkov. Stavidlá sa zdvihli do výšky. Voda sa valila od chrbta na turecké vojsko. Prekvapení Allahovi bojovníci sa zrazu ocitli v hlbokom močiari pred palisádami hradu. Prstenec stúpajúcej vody sa okolo nich neúprosne zužoval. Turecké oddiely hľadali záchranu na ostrovčekoch pevnej zeme. V tej chvíli vojaci hradnej posádky začali strieľať na všetky strany. Streľba roztriešteným železom mala mnohonásobný účinok, lebo jedna salva neraz skosila vyše tucta Turkov. No ani Turci nezaháľali. Už-už keď sa minca štasteny začala prikláňať na stranu Turkov, v pravej chvíli prišlo na pomoc Vešeléniho vojsko a rozhodlo bitku. Novozámocká jazda triumfálne vstúpila do oslobodeného hradu. Na jej čele sa niesol Fraňo Vešeléni, odchovanec trnavskej univerzity, o ktorom kronikári napísali, že vedel narábať rovnako dobre perom aj šabľou.
Záchranou Šurianského hradu a víťazstvom nad Turkami s pomocou novozámockého vojska si Fraňo Vešeléni získal priazeň nielen Tomáša Bosniaka, ale aj Žofia bola k odvážnemu mladému dôstojníkovi aspoň o štipku pozornejšia. Vešeléniho čaraz častejšie pozývali do kúrie k spoločnému obedu. Po predpísanom smútku začal Tomáš Bosniak vydávať svoje dcéry. Prvá šla pod čepiec roku 1628 dcéra Judita. Keď mal Tomáš Bosniak určiť svojho nástupcu pre Šuriansky a Fiľakovský hrad, bez dlhého rozmýšľania navrhol Fraňa Vešeléniho. Palatín shválil Bosniakov návrh, arcibiskup Peter Pázmaň zasa Fraňovi Vešelénimu požehnal, aby ho neopúšťali šťastie, ani priazeň nebies.
V roku 1629 sa na príhovor, ale aj na naliehanie arcibiskupa Petra Pázmaňa Žofia vydala po druhý raz. Jej manželom sa stal Fraňo Vešeléni, neskorší palatín Uhorska. Ženbou so Žofiou sa splnil jeden zo snov ctižiadostivého Vešeléniho.
Šťastní manželia našli svoj nový domov v malebnom prostredí Strečnianskeho hradu, ktorý dostal Fraňo od panovníka ako svadobný dar. Žofia s Fraňom sa chodili denne túlať po horách v okolí Strečnianskeho hradu. Radovali sa z každej maličkosti, nepoznali prekážky a keď sa aj nejaká vyskytla, šťastný pár ju ani nespozoroval. Žili bezstarostne, opojení vzájomnou blízkosťou.


František Vesselényi


Spokojnej Žofii sa po čase narodil syn Adam a onedlho aj druhý syn Ladislav. Tomáš Bosniak zostal na Šurianskom hrade a vo svojej kúrii iba s dcérou Magdou, ktorá sa takisto pripravovala na vydaj. Avšak, chorľavel. Fraňo Vešeléni ho zaskakoval v Šuranoch, Nových Zámkoch a vo Fiľakove. Sotva však vykonal svoje povinnosti na niektorom z hradov, už sa náhlil za milovanou Žofiou do Strečna. Každá minúta, ktorú strávil bez prítomnosti krásnej Žofie, mu bola dlhá. Neprestajne hnal kone, aby bol čo najskôr na Strečne. Devetnásteho decembra 1634 v Šuranoch zomrel vzácny človek a významný vojvodca -Tomáš Bosniak. Jeho telesné pozostatky, ktoré uložili do železnej a medenej rakvy, uchovali ( ako bolo zvykom ) v jame s ľadom, pokrytou slamou. Pohreb bol až 4. júla 1635. Po pohrebe sa konalo delenie šurianskeho majetku podľa želania Tomáša Bosniaka. Vdova Katarína Bosniaková, jeho druhá manželka, dostala z majetku veľmi málo. Avšak medzi súrodencov bol rozdelený obrovský majetok nielen na Slovenksu, ale i na Morave a v mnohých župách mnohonárodnostného Uhorska. Žofia s manželom Fraňom Vešelénim boli s nadobudnutým majetkom nadmieru spokojní. Vedeli, že budú mať o jednu z veľkých starostí menej. Fraňo sa stal hlavným hradným kapitánom v Šuranoch a vo Fiľakove.



Muránska Venuša

V predhorí Muránskej planiny sa vypínajú do výšavy dve bralá. Jedno nesie meno Cigánka, na druhom brale sa vypína pyšný Muránsky vrch, na ktorom ešte vidieť zvyšky Muránskeho hradu, v ktorom vládla povestná Mária Sečianska. I napriek pokročilému veku bola stále na svoju šarmantnosť a krásu
pyšnejšia, než ktokoľvek v krajine. Počula, že má len jednu sokyňu v Uhorsku. A tou je Žofia Bosniaková, manželka Hornouhorského kapitána Fraňa Vešeléniho, neskoršieho palatína Uhorska.
Keď vypuklo v krajine povstanie, ktoré viedol Juraj Rákoci I., Mária Sečianska sa bez rozmýšľania pridala k povstalcom. Na Muráni žila so sestrou a so švagrom grófom Ilešházim. Na Máriin návrh sa celá rodina pridala k povstalcom. Sama sa vyhlásila za kapitánku Muránskeho hradu, čo bolo na tie časy a mravy veľmi odovážne.
Mária mala veľa pytačov, no v máji 1627 sa rozhodla, že sa vydá za Štefana Betlena. Betlen bol takisto jedným z organizátorov povstania proti kráľovi. Čoskoro však zomrel. Šepkalo sa, že Mária Sečianska, zvaná Muránska Venuša, s Betlenom nenažívala dosť dobre, a preto ju upodozrievali z jeho predčasnej smrti.
Po smrti Štefana Betlena sa Mária Sečianska rozhodla vydať za roztraseného Štefana Kúna, ktorý jej už dlhší čas nedbiehal.

Avšak zvodnej Márii sa zapáčil Fraňo Vešeléni. Zatiaľ nemala možnosť stretnúť sa s ním, lebo vo Fiľakove sa zdržiaval zväčša v prítomnosti Tomáša Bosniaka, alebosa ponáhľal do Šurian alebo na Strečno za Žofiou.
Muránska Venuša dennodenne premýšľala nad tým, ako sa stretnúť s Vešelénim. Sliedila, ktorými cestami chodí do Fiľakova, kadiaľ sa vracia späť do Šurian alebo na Strečno. Najala si niekoľkých prieskumníkov, ktorých úlohou bolo referovať o cestičkách palatína Vešeléniho. Vysliedili, že sa zväčša vracia na Strečno Fiľakovskou vrchovinou.
Mária Sečianska zariadila všetko, aby sa mohla s palatínom stretnúť. Zaumienila si, že počas prechodu cez Fiľakovskú vrchovinu prepadnú jej vojaci v chotári dedinky Šid Vešeléniho koč, v ktorom cestoval v sprievode niekoľkých dôstojníkov.
Nič netušiaceho Fraňa Vešeléniho pred dedinkou zastavili neznámi maskovaní jazdci.
Vešeléni si všimol, že ku koču sa blíži rezkým krokom urastená čiernovláska. Kráčala pyšne, oblečená do modrého rúcha. Mala krásnu dlhú šiju a všetkých si obzerala pichľavým pohľadom. Tušil, že v tomto prípade nejde o dukáty. Je to akási pasca. Očami jastril raz na jazdcov, raz na ženu. Vešeléni mal tú česť spoznať Máriu Sečiansku, Muránsku Venušu. Hoci ich prvé stretnutie netrvalo dlho, povedali si dosť na to, aby bolo obom jasné, že ich čoskoro čaká nové stretnutie.
V jeho mysli znva a znova ožívalo tajuplné stretnutie s Máriou Sečianskou. Je to šarmantná kráska, v ktorej je stelesnená roztopašnosť s odvahou riskovať. Hovrí sa o nej, že skríži cestu každému mužovi, čo sa jej zapáči. Zjaví sa ako blesk z jasného neba, rýchlo zažiari a ešte rýchlejšie zhasne. Musí sa s touto hradnou kapitánkou znovu stretnúť. "Kráľovná krásavíc,
neznámy Tvoj sluha Ťa chtiac-nechtiac musí obdivovať. Ver, že si paňou môjho srdca. Prosím Ťa v mene našej lásky, urči miesto a spôsob, aby som si mohol s Tebou pohoviriť. Súčasne Ťa uisťujem o mojej vernosti k Tebe. Udaj miesto a prídem. Vešeléni."

"Nečakane prišiel Tvoj list, na ktorý rada odpovedám. Tvojej láske skalopevne verím lebo je to naša láska. I ja sa túžim pozrieť do Tvojich očí. Na ceste nám stojí veľa prekážok. Sotva sa budeme môcť zísť bez svedkov. Urobím však všetko, aby som Tvoje želanie splnila. Čoskoro pošlem za Tebou istého človeka a oznámim Ti presnejšiu odpoveď. Mária Sečianska."


Fraňo Vešeléni bol do Márie Sečianskej zaľúbený. Ani sám nevedel, ako a čím mu počarovala. Po nečakanom stretnutí pochopil, že túto ženu mu prisúdili samotné nebesá.

Sečianskej sluha priniesol po čase Vešelénimu list, v ktorom ho pani Muránskeho hradu pozývala na stretnutie priamo na hrade. Sľúbila, že pod jej oblokom bude pripravený povrazový rebrík, po ktorom sa Fraňo môže dostať do severného krídla hradu. Všetko je zariadené tak, aby Vešeléniho cestu na Muráň nikto neprekazil. Opatrný Vešeléni vydal príkaz, že ak by sa nevrátil do budúceho rána, nech fiľakovská posádka v plnej zbroji zaútočí na Muráň.
Prišla noc, azda tmavšia, ako inokedy. Na severnom múre Muránskeho hradu sa hompáľal povrazový rebrík. Oblečený do čierneho habitu sa Fraňo Vešeléni pomaly štveral hore k obloku, kde ho čakala Mária Sečianska. Mala oblečené biele šaty, ktoré výrazne kontrastovali s temnou nocou a jej čiernymi vlasmi. Pás jej obopínala červená šerpa. Objali sa, akoby dávno patrili k sebe, hoci boli v politickom zápase protivníci. On na strane cisára, ona na strane povstalcov. Fraňo bol presvedčený, že sa mu podarí Máriu získať na stranu cisára. Urobí čokoľvek, len nech splní svoju vojenkú povinnosť v prospech cisára Ferdinanda III. Prvé stretnutie mu dodalo nádej a Vešeléni odvtedy častejšie chodil na Muráň. Mária zasa po čase v ošiali lásky sľúbila Vešelénimu, že povstalcov zradí a pridá sa k cisárskym. Zatiaľ čo Vešeléni chodieval za Máriou Sečianskou, Žofia na Strečne vyčkávala svojho manžela. Počula, že Turci neustajne dobiedzajú na hranicu Horného Uhorska. Chápala Fraňove povinnosti, no neukázal sa už takmer pol roka. Chlapcom bolo za otcom veľmi smutno a Žofii za manželom tak isto. No bola bezmocná. Mala na starosti deti, majetky a musela sa starať o to, aby jej poddaní, či želiari cez zimu nehladovali. Chýr o Máriinej a Fraňovej veľkej láske sa pomaly šíril z hradu na hrad, z kúrie na kúriu. Už takmer každý vedel, že sa majú radi, iba Žofia nič netušila. Všetci ju ľutovali. Až v Šranoch sa o všetkom dozvedela, no neverila tomu. Znova sú to len klebety, ktoré majú očierniť ich lásku (myslela si). Bola zvyknutá na takéto bezohľadné ohováračky.
Na Štedrý deň Fraňo konečne zavítal do Šurian, vraj len na týždeň. Napokon zostal v Šuranoch nielen cez Vianoce, ale vyčkal tam až do Nového roku. Do Fiľakova sa vydal cez Nitru a Žofii sľúbil, že sa v marci vráti na Strečno a budú spolu celé leto. Žofia nemala iné východisko, ako Fraňov návrh prijať. Fraňo zostal mesiac - dva vo Fiľakove, ale na Muráni sa neukázal. Mária Sečianska posielala kuriérov s pozvánkami, ale Fraňo Vešeléni bol neoblomný. Nástojil na tom, aby sa posádka Muránskeho hradu bezpodmienečne vzdala cisárskym vojskám, ktorým velil. S tým návrhom však kapitánka hradu nesúhlasila.

Fraňovi po čase neostávalo iné, ako sa opäť vybrať za Máriou Sečianskou na Muráň. Strávil u nej celý týždeň. Zdalo sa, že je šťastný. Zabudol na Žofiu, na synov, ba i na cisárovo posolstvo. Žil len pre prítomnosť. Veril, že Máriu presvedčí, aby sa pridala na stranu Ferdinanda III. Ona bola zasa presvedčená, že sa jej podarí získať Vešeléniho proti cisárskym, v záujme Rákociho. Cisár bol nespokojný, že Vešeléni ešte neobsadil Muránsky hrad. Rozvod ?

Fraňo Vešeléni cestou zo Spiša na Strečno neustále premýšľal o tom, ako sa veľmi odlišuje Mária Sečianska od jeho Žofie. Dospel k názoru, že sa so Žofiou musí rozviesť. Priamo, bez okolkov jej oznámil svoje rozhodnutie. Žofiu táto správa veľmi ranila. V tej chvíli si predstavovala všetky pekné chvíle, čo spolu prežili,.. až napokon zamdlela. Zrútilo sa jej to najcennejšie čo mala - vrúcny vzťah k jej milovanému manželovi. Po prebudení bola Žofia i naďalej slabá a bledá. I napriek tomu, že lekár sľuboval zlepšenie jej zdravotného stavu, Žofii sa nepolepšilo. Fraňo veľmi oľutoval svoju primočiarosť a okmžite chcel svoju chybu napraviť. No Žofia nechcela, aby s ňou ostal len z ľútosti. Avšak, Fraňo bol už rozhodnutý. Chcel ostať so Žofiou a s chlapcami, venovať im viac času ako doteraz a spolu s nimi chodiť na prechádzky do hory.
Na jeseň 1639 sa Vešeléniovci sťahovali zo Strečna do Šurian, aby tam strávili zimu. Fraňo sa cestou zastavil v Trenčíne, Trnave a Nitre. Zašiel i do Prešporka a celkom vážne uvažoval, že sa vzdá funkcie kapitána Horného Uhorska. Rodina sa pohromade cítila príjemne. Vešeléniovci navštevovali priateľov v Šuranoch, Komjaticiach, Leviach a Nových Zámkoch. Klebety utíchli. Vešeléni nemyslel v týchto dňoch na nič iné, iba na Žofiu a chlapcov. O Fiľakovský hrad nejavil najmenší záujem, staral sa iba o zveľadenie Šurianského a Novozámockého hradu.
Onedlho sa do Šurian prihnal kuriér z Muráňa od Márie Sečianskej. Priniesol tajnú správu, ktorú mal odovzdať bez svedkov osobne Fraňovi Vešelénimu. Šikovný kuriér takticky vyčkával, kým sa nedostal až k Vešelénimu vo chvíli, keď bol na Šurianskom hrade sám. Žofia s deťmi a sprievodom sa vybrali na akúsi návštevu.

" Milovaný,
pre prevelebnú lásku našu Ťa prosím, príď, lebo moje dni, zdá sa, sú spočítané. Ak sa v krátkom čase nezjavíš, viac ma neuvidíš. Život bez teba je pre mňa neznesiteľný. Nemeškaj ani deň. Mária."

Gróf Vešeléni nijakú správu nenapísal, hoci na tom posol nástojil.

Ba nedal ani žiaden prísľub a zmäteného posla prepustil bez jediného slova, ktoré by aspoň naznačilo Muránskej Venuši, či Vešeléni ešte stojí o jej lásku.
Vešeléni zostal s rodinou v Šuranoch do marca 1640. Potom sa náhle rozhodol, že na mesiac odíde do Fiľakova, aby sa osobne pripravil na obsadenie Muráňa. Žofia s deťmi nadarmo vyčkávali na Strečne - prešlo už dokonca aj leto, hlásila sa zima, no Vešeléniho nebolo. Vedela, že bol na sneme, potom zasa vyjednával s Turkami, ale na Strečno neprišiel. Len občas dal o sebe vedieť listom, že má veľa starostí vo funkcii Hornouhorského kapitána a nemôže na Strečno, ani do Šurian. Nešťastná Žofia sa dopočula, že Fraňo dvorí Márii Sečianskaj. Niektorí neprajníci sa postarali o to, aby sa Žofii donieslo, že Vešeléni sa tajne stretáva s Muránskou Venušou, ba že sa už čosi šušoce dokonca o ich svadbe. V ceste im stojí vraj iba Štefan Kún, manžel muránskej hradnej panej, a Žofia s deťmi Adamom a Ladislavom.
Žofia poverila pisára Viteka náročnou úlohou. Prikázala mu, aby sa o Vešelénim dozvedel čo najviac, hoci aj dôstojníkov a vojakov v krčmách. Dala mu peniaze, aby z nich vymámil všetko, čo by jej mohlo objasniť Vešeléniho konanie. Pritom však bola presvedčená, že je už neskoro. Nič už nezmení, sotva dostane Fraňa späť z Fiľakova na Strečno. V tej chvíli obdržala od posla zapečetený list :
" Milá Žofia,
ženy sú už také, že vždy sa musia skôr zmieriť s krutým osudom ako muži. Tak je to aj s Tebou. Dlho mi trvalo, kým som sa rozhodol Ti napísať. Raz som Ťa už prosil. Teraz Ťa prosím naposledy. Sú ľudia, ktorí k sebe patria, a sú ľudia, ktorých nevie spolčiť ani prísaha na večnosť. Však to chlapcom dajako vysvetlíš. Všetko mi odpusti. Kým som nepočul o Muráni, naskutku som sa nepretvaroval. Tvoje srdce bolo mojím svetom. Odpusť mi, Fraňo."
Osamotená Žofia sa čoraz častejšie túlala blízkymi lesmi, neraz len naboso. Alebo sa vybrala s plným košom potravín do Tepličky nad Váhom, kde ich rozdala miestnym ľuďom. V noci jej nedalo spávať a cez ďeň usínala iba ukradomky. Služobníctvo si kadečo pošepkávalo o hradnej panej. Dobrosrdečnú a láskavú Žofiu každý ľutoval, všelijaké povesti sa začali šíriť nielen na Strečne, Tepličke, ale aj v širokom okolí. Nik z okolia nechcel dopustiť, aby sa dobrosrdečná hradná pani zo Strečna pominula. Kto z hradu si potom ešte pohovorí s pospolitými ľuďmi? Koho budú pozývať na svadby, krstiny, či na pohreb? Urodzená pani nikdy nikomu neodmietla pomoc. Prežívala so svojimi poddanými radosti i žiale. Celé Strečno a okolie jej prialo, aby sa Fraňo Vešeléni vrátil späť.

Povrávalo sa, že keď prechádzala cez Váh, jeho vody sa rozdvojili. Chodila bosá aj v najväčšej zime. Komornej, ktorá sa raz Žofii sťažovala, že jej je zima, hradná pani prikázala, aby šla v jej šľapajách. Žofiine odtlačky boli horúce.




Smrť Žofie Bosniakovej

Dvadsiateho ôsmeho apríla 1644 si Žofia dala k svojmu lôžku zavolať svoje deti. Nik z prítomných nevládal prehovoriť ani slovko, dusili v sebe plač a hrýzli si pery
. Z očí im stekali slzy, keď Žofia čoraz pevnejšie a mocnejšie zvierala detské rúčky. Hľadela striedavo na Adama, potom na Lacíka a stisk jej bielych rúk postupne slabol. Zrazu uvolnila zovretie a ruky jej bezvládne klesli na prsia. Potom naposledy vydýchla.
Fraňo Vešeléni tak skoro Žofiinu smrť nečakal, preto niet divu, že sa náhlil na Strečno ako víchor. Keď zazrel rakvu a smútočný flór visiaci z okien Strečna a domov na okolí, bol nesvoj. Čosi ho škrelo až na dne srdca. Mal pocit, že namá odvahu pozrieť sa do očí svojim synom. Vešeléni si vyčítal Žofiinu smrť. Ešte dva týždne po pohrebe pobudol na Strečne. Ráno a večer chodil do hradnej kaplnky, kde vždy v zamyslení postál pred kryptou, v ktorej ležala Žofia. Vyhýbal sa však ľuďom zo Strečna a okolia, ktorí húfom navštevovali kaplnku. Niektorí tam prebdeli celé noci. Fraňo Vešeléni dal na Žofiinu hrobku vyhotoviť nápis : " SOPHIA BOSNIAK, FRANCISCI L. BAROINUS WESSELENI, CONJUX, MORTUA IN ARCE STRECZEN DIE 28. APRILIS 1644."

Mária Sečianska bola čoraz nepokojnejšia, že Fraňo sa jej vzdialil bez rozlúčky. Často posielala svojho kuriéra do Fiľakova s pozvaním, aby Fraňo prišiel na Muráň. Vešeléni však otáľal. Rana, ktorú utrpel bola ešte čerstvá. Štvrtého augusta 1644 sa však skalopevne rozhodol, že musí za každých okolností obsadiť Muránsky hrad. Na Muráň vpochodovalo vojsko z fiľakovskej hradnej posádky. Vešeléniho chlapi obsadili všetky východy a bašty. Očitý svedok týchto udalostí napísal :
" .. Budházi, správca, sťa kameň tvrdý muž, zložil do rúk Vešeléniho prísahu vernosti k cisárskym. Za nim žalárnik a ostaní dôstojníci hradnej posádky. Prestrašená Eva Sečianska s manželom Ilešházimbez slova odovzdali kľúče Vešelénimu. Fraňo potom umožnil Eve s manželom nerušený odchod."




Svadba Muránskej Venuše s Fraňom Vešelénim


Mária Sečianska zvaná muránska venuša


Šiesteho augusta 1644 sa na Muráni konala veľká svadba. Fraňo Vešeléni sa bral za manželku Máriu Sečiansku, Muránsku Venušu. Keď kuruci opustili Fiľakovo a Muráň, na okolí sa usadili Turci. Striedavo dobiedzali na hrady a vyčkávali.

Útoky, najmä v nočných hodinách, Fraňo s vojskom odrazil, no Turci sa len tak ľahko nevzdali. Sústredili pri Fiľakove niekoľkotisícovú armádu, s ktorou čoskoro zaútočili. Vešeléni aj tieto útoky odrazil, ale s veľkými stratami. Muráň zostal zatiaľ mimo boja, no Vešeléni vedel, že keď Turci zaútočili na Fiľakovo, pokúsia sa obsadiť aj Muránsky hrad. Zabezpečil potrebnú obranu a čakal. 15. marca 1655 bol gróf Fraňo Vešeléni vymenovaný za palatína Uhorska, prvého muža po kráľovi. Uhorskému vojsku na čele s Fraňom Vešelénim sa podarilo zatlačiť Turkov viac na východ, no namiesto pochvaly, ktorú čakal, prišiel rozkaz stiahnuť vojsko. Cisár uzavrel s Turkami mier na dvadsať rokov. Fraňa toto rozhodnutie nasrdilo a postavil sa cisárovi na odpor. Muráň sa stal ohniskom proticisárskych vojsk. Mária Sečianska predsa len zvíťazila. Vedela, že rozumnému Fraňovi sa postupom času všetko vyjasní. Vešeléni začal organizovať veľké povstanie proti cisárovi Leopoldovi I. Žiaľ, nedočkal sa úspechu, hoci cisárska moc už bola v krajine dosť otrasená. 27. marca 1667 zomrel na hrade v Slovenskej Ľupči.
Vešeléniho sprisahanie proti cisárovi potom viedol Peter Zrínsky a František Nádašský a ohniskom proticisárskeho odboja sa stal Muráň. Mária Sečianska sa hrdinsky bránila. Takmer rok odolávala cisárskym vojskám. Roku 1670 kapitulovala a Muránsky hrad odovzdala cisárskym vojskám. Vzápätí ju zbavili všetkých práv a začiatkom roku 1671 ju deportovali do Prešporka. Dňa 18. júla 1679 zomrela u svojho švagra v Koszegu.





Záhada na Strečne

Leto 1678.
Tokoliho vojská zaútočili na Strečniansky. Vyhnali cisárske vojská, ale nie na dlho. O pár dní neskôr cisárske vojsko dobylo Strečniansky hrad späť. Keď vojaci vykradli všetky drahocennosti v komntách, prišla na rad aj strečnianska kaplnka. Hnaní túžbou po bohatstve, rozhodli sa odstrániť i kamenný kryt krypty a vojsť dnu. Vynášali jednu rakvu za druhou, odrážali veká a drancovali z práchnivejúcich tiel všetko, čo malo lesk. Keď sňali i veko z truhly Žofie Bosniakovej, vojaci ostali stáť v nemom úžase. Jej tvár, ruky-jej telo ostalo neporušené i napriek tomu, že od jej smrti prešlo už takmer tridsaťštyri rokov. Čo však vojakov najväčšmi zaujalo bol Žofiin svadobný prsteň a retiazka. A keďže jej tento prsteň nevedeli stiahnuť z ruky, pomohli si šabľou. Potom sa rozhodli hodiť ju spolu s rakvou do jamy s vápnom, ktorá sa nachádzala na dvore.
Keď vojaci opustili hrad, niekoľko mužov a žien sa zbehlo k vápennej jame a pomocou dlhých drúkov vytiahli rakvu.

Otvorili ju a našli Žofiino telo neporušné, len farba pokožky bola tmavšia.
To, že sa Žofiino telo zachovalo v pomerne dobrom stave i po polstoročí, sa pripísalo vhodnému prostrediu krypty, v ktorej nebohá odpočívala. Roku 1797 dal Ján Ilešházi obliecť Žofiino telo do pozláteného rúcha a umiestnil ho do novej drevenej rakvy s podstavcom. Na podstavec nechal okrem iného napísať aj svoje funkcie Trenčianskeho a Liptovského župana, ako i dátum renovácie.
Rozbor Žofiiných ostatkov vykonalo niekoľko odborníkov v rôznych časových intervaloch. 1727 to bol gróf ,lekár a egyptológ Alexander Karoly, v roku 1843 lekár a historik Ágoston Balogh, ktorý sa podujal aj na patologický výskum. Svoje poznatky publikoval roku 1891 :
" Telo nebohej nie je čierne, ale hnedasté a je bez najmenšieho kazu. Hoci je mŕtva už dlhší čas, jej telo je pružné, akoby zomrela nedávno. Napriek všetkým skutočnostiam danej logiky a poznanej praxe, ťažko mi vysvetliť príčiny tohto stavu. Iba nos a pery má mierne práchnivé. Keď som stlačil prstom tie časti tela, kde je veľa mäsa, ako napríklad na zadnej časti, priehlbina sa znovu vyrovnala. ...Keby sa niekto chcel odvolávať na to, že jej telo sa zachovalo len preto, že sa v okolí nachádzala kalciová, tzv. vápenitá pôda, toto tvrdenie neobstojí. Podrobným skúmaním sa dokázalo, že v krypte boli pochované aj ďalšie telá zo staršieho i mladšieho obdobia, a všetky mŕtvoly spráchniveli...".
 


Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 pal do piče pal do piče | 26. února 2014 v 12:06 | Reagovat

choĎ do piče ty osraná mrcina

2 aha aha | 26. února 2014 v 12:06 | Reagovat

[1]:máš malý pipik

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.