Kráľovná - 5. kapitola

26. prosince 2009 v 16:15 | Tessa |  Kráľovná
Kráľovná - 5. kapitola

,,Tu máš vezmi to a choď do záhrady po čerstvé ruže!" prikázala An, vrchná slúžka. Jej nariadenie som splnila a vybrala som sa do záhrady. Veľkou dýkou som odrezávala ruže, lepšie povedané snažila som sa o to. V diaľke som započula dupot kopýt tak som sa pozrela tým smerom. Prichádzal jazdec na koni, ale išiel neják zvláštne. On ani nesedel na tom koni, ale ležal a vyzeral že každú chvíľu spadne. Kôň už bol odo mňa neďaleko, tak som sa k nemu rozbehla. Potiahla som vôdzku a zviera zostalo pokojne stáť. Jednu ruku som dala jazdcovi na plece a chcela som ho zdvihnúť, ale on sa zrútil k zemi. Nebol pri vedomí.
,,Heej poďte sem niekto!" začala som kričať smerom k panstvu. Muž dopadol tvárou dole a ja som ho otočila. V podstate to ani nebol muž, stále mal jemné chlapčenské črty a mne niekoho hrozne pripomínal. Z domu vybehla slúžka a keď videla že sa skláňam nad nehybným telom poslala za mnou dvoch strážcov.
,,Čo sa stalo?" spýtal sa jeden z nich
,, Ja neviem. Trhala som ruže a zrezu prišiel kôň s týmto ....." zrazu som si uvedomila ich pochybovačné pohľady. ,,Nie! Ja som mu nič neurobila!" začala som sa bráiť a ustupovať dozadu. To už sa nad telom skláňala staršia dcéra barónky a sama pani všetko sledovala spred domu.

,,Odneste ho dnu!" vykríkla pani barónka a roztvorila vráta. Muž mal na sebe drahé oblečenie a barónka zrejme predpokladala že je to šľachtic a tak sa snažila mu pomôcť. Pri barónke sa krčila aj jej mladšia dcéra a keď som vošla ja snažila sa uhýbať mi pohľadom.

,,Ala ty sa postaráš o toho chlapca" dievča prikývlo, zatiaľ čo stráže stále stáli uprostred miestnosti a čakali na barónkyn pokyn kde majú chlapca odniesť. Barónka ukázala rukou do poschodia a sama sa tam vybrala nasledovaná oboma dcérami i strážcami s telom mladého chlapca.





,,Bol celkom pekný, nie?" ,,Bol ale asi bude urodzený, takže...." Keď som vošla do kuchyne vrava bola v polnom prúde. Hlavnou postavou o ktorej sa mladé slúžky rozprávali bol mladý chlapec. Jedna zo slúžkou mi podala misku s teplou polievkou. ,,Choď to hore odniesť slečne Ale nech to dá tomu mužovi. Možno už bude pri vedomí." Kývla som hlavou na znak súhlasu. Keď som bola hore, došlo mi že neviem kde chlapca zložili. Z jednej miestnosti sa však chlapčenským hlasom ozývali bolestné vzdychy a tak som vošla. Ala nikde nebola, ale ten mladý chlapec sa kútil na posteli a mykal prudko hlavou do strán.


,,Pššššš" polievku som položila na stolík a začala som ho jemne tíšiť. ,,Všetko bude dobré" Jednu ruku som mu položila na odhalenú hruď a pritlačila som ho jemne do postele aby sa toľko nemykal. Na boku som si všimla hnusnú ranu. Rana vyzerala ako od dýky, ale bola veľmi hrubá. Asi mu niekto zapichol nôž do boku niekoľkokrát. Po zvyšku tela mal tiež rany, ale tie neboli vôbec nebezpečné. Boli to len akési škrabance. Zaujalo ma niekoľko retiazok. Na jednej bolo slnko a potom to boli len také šnúrky s kadejakými hlúposťami. Vtedy som si však všimla krásnu zlatú retiazku s kruhovým prívezkom. V tom kuhu bola koruna na ktorej sedel nejaký lev. Ten náhrdelník som poznala. Nosil ho Robert, brat môjho otca! Mal také dva náhrdelníky. Jeden nosil on sám a o tom druhom vyhlasoval že ho venuje tomu, kto vytlačí z trónu môjho otca. Vždy to hovoril žartovne s mojím otcom sa milovali ako bratia. Vtedy som si spomenula na reči o jedinom živom potomkovi starej dynastie. Spomenula som si na reči o princovi Nicolasovi.

,,Ni...Nicolas?" šepla som. Chlapes ako by len na to čakal. Prudko otvoril oči. Rovnaké oči aké som mala ja. Chlapec s námahou otvoril ústa a zrejme by i niečo povedal ale vtedy vošla slečna Ala s nejakými handrami v rukách. Nicolas po nej strelil pohľadom ale následne sa jeho oči opäť zavŕtali do mňa. Len som sklopila oči.

,,Ja...neruším?" opýtala sa so smiechom Ala, ale už jednu z handier ktoré doniesla zmočila v nejakej tekutine.

,,Nie, samozrejme že nie" rýchlo som odpovedala. ,,Ja som len doniesla polievku" rukou som ukázala na polievku a rýchlo som ušla. Vedela som však že sa vrátim.



Ešte v ten deň v noci som vykĺzla zo svojej izby. Na chodbe nikto nebol, tak som sa preplížila až pred Nicolasove dvere. Počula som odtiaľ spokojné odfukovanie. Najprv som sa chcela vzdialiť, že ho nechám pospať, ale zv edavosť pohla mojimi rukami a ja som sa ocitla v Nicolasovej izbe. Vedľa postele na deke spala Ala a jemne sa usmievala. Zrejme sa jej niečo snívalo. Nicolas tiež spal. Prisadla som si knemu na posteľ a jemne som ním zatriasla. Chcel vykríknuť tak som mu rýchlo položila ruku na ústa a ukazováčik druhej ruky som si položila na pery v geste Buď ticho.

Keď si uvedomil že som to ja spokojne vydýchol a ja som ruku stiahla.

,,Takže si to ty" šepol

,, Ako to vieš?"

,,Ak by si ma nepoznala nevkradla by si sa sem v noci, nie?" síce jeho tón bol spýtavý, on sa nepýtal, konštatoval.

,,Niečo na tom bude." pritakala som.

,,Klaudia, si to ty, však?" ukazováčik mi dal pod bradu a prinútil ma pozrieť mu do očí. Za nami sa niečo pohlo a obaja sme sa pozreli. Ala sedela, lepšie povedané - sedela - ležala na deke a pozerala na nás. Vôbec si nevedela vysvetliť prečo som sa tam v tejto hodine octla Ja som len otvorila ústa, ale nevyšlo zo mňa ani slovko.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

Páči sa ti táto poviedka (ale úprimne)

je super 20% (2)
celkom hej 40% (4)
ani nie 10% (1)
neznášam ju 30% (3)

Komentáře

1 Liliane Evans Liliane Evans | E-mail | Web | 26. prosince 2009 v 18:14 | Reagovat

pekná kapitola :-):-), tešim sa na ďalšiu :):)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama