Kráľovná 6. kapitola

30. prosince 2009 v 15:55 | Tessa |  Kráľovná
,, Čo tu robíš?" spýtala sa Alla a behala pohľadom raz na mňa raz na Nicolasa.

,,Já...." nevedela som čo povedať. Chcela by som vidieť človeka ktorí by sa v takejto situácii vynašiel.

,,Zavolal som ju. Ty si spala a ona je predsla len slúžka." dostal zo seba Nicolas, začo som sa na neho škaredo pozrela.

,,Tak už môžeš ísť, nie?" dodalo dievča. Ja som len prikývla a atratila som sa vo dverách.




(Nicolas)

Klaudia sa stratila a ja som zostal sám s tým dievčaťom čo sa tak zvláštne pozeralo.

,,Nemáš svoju posteľ?" spýtal som sa. Nebudem klamať, jej prítomnosť mi nebola zrovna príjemná. Ale bola pekná to jej bolo treba nechať. Určite nie taká pekná ako Klaudia, ale pekná. Modré oči ako obloha a plavé vlasy.

,,Nemáš svoj dom?" odpovedala rovnako nepríjemným tónom.

,,Mám ja nemôžem za to že ste ma sem doniesli!" ľahol som si a na just som sa jej otočil chrbtom.

,,Tak môžeš odísť" vykríkla a ja som na ňu pozrel. Stála z rukami opretými o boky a zúrivým výrazom. Mykol som plecami a pokúsil som sa sadnúť si a následne vstať, ale už pri tom jednoduchom pohybe mi vystrelila do boku prudká bolesť a mne nezostalo nič iné len sa zvaliť na posteľ a chytiť si ranu.

,,V tomto stave predsa nemôžeš nikde ísť." To dievča bolo razom pri mne. Svje ruky položila na moje a odhrnula mi ich z boku. Následne nepríjemne zasikla, zrejme sa jej tá moja rana nezdala veľmi príťažlivá.

,,Ako sa voláš?"

,,Ala, prečo?" zdvihla na mňa pohľad a nervózne preglgla. Vzdialila sa odo mňa a chvíľu vyzerala že nevie čo s rukami, no nakoniec si ľahla a vyzerala že sa chystá ísť spať.

,,Nejaká nervózna" skonštatoval som a uškrnul som sa. Niečo si zamrmlala, ale to som už nepočul, pretože som sa oddal sladkému spánku.



(Ala)

Ďalšie dni som tomu chlapcovi pomáhala s prechádzkami. Chodili sme po záhradách a on sa stále niečo vypytoval, ale ja som z neho dostala len to že sa volá Nicolas. Stále sa niečo pýtal, mám pocit že mi teraz vidí až do žalúdka, toľko o mne vie. A mne je s ním tak fajn! Čoskoro odíde, matke sa nechce chovať len tak niekoho a viackrát mu naznačila že by sa jej mal za de facto záchranu života revanžovať. Čo sa mi však nepáči že sa okolo neho motá i moja staršia sestra Alexandra. Ten chlapec je veľmi pekný. Má tmavo hnedé vlasy a krásne modré oči. Rovnaké aké má Klaudia. Raz za čas spolu prehodia slovíčko, ale veľmi sa nerozprávajú. Viac ma znepokojuje Alexandra. Znepokojuje? Preboha ja by som sa ním nemala ani zaoberať. S matkou sa už dohodol že pôjde o dva dni preč. Matke však sľúbil že sa jej oplatí za pomoc, no nie teraz ale za krátky čas, keď sa s niekým vysporiada. Potom nejako mrkol na Klaudiu a ona ho prebodla pohľadom. Nerozumiem čo to gesto, ktoré som si ako jediná všimla, malo znamenať. Už asi blúznim.



(Klaudia)

Dávala do krbu nejaké drevo. Barónka jej dcéry a Nicolas sa spolu rozprávali v susednej mistnosti. Nesnažila som sa ich rozhovor počúvať, ale niečo som započula.

,,Viete, my pomohli sme vám. A možno by ste sa chceli za to oplatiť. No..." Zakoktávala sa barónka. Prečo nepovie rovno, že jej má zaplatiť za to že tu bol niekoľko týždňov.

,,Samozrejme, ale s niekým si potrebujem vyriešiť isté záležitosti," drevo som mala v náručí a chcela som odísť, ale tie Nicolasove rečí ako by ma prikovali k zemi a ja som so sklopenou hlavou počúvala. ,, Potom vám dám to o čom sa vám ani nesnívalo. Ale ako som povedal musím sa s niekým vysporiedať" následne jeho zrak preletel miestnosťou a pozrel sa na mňa. Následne na mňa mrkol a na chvíľu sa kruto zasmial. Ja som ho prebodla pohľadom, pretože akosi mi dochádzalo že brat si túži privlastniť to čo je jeho. Kráľovský trón. Síce brata by som na tróne videla viac než rada, ale niečo v tom jeho krutom úsmeve ma znepokojilo.

Trochu som sa rozklepala a drevo mi vypadlo z rúk. Na to som privábila pohľady všetkých.

,,Načo zamestnávate také neschopné slúžky" podotkol Nicolas a pery sa mu vykrivili v úsmeve.

Ja ti dám otrieskam to to drevo o hlavu! Naštvane som sklopila pohľad, pozbierala všetko drevo a odišla s ním vonku. Keď som prechádzala okolo Nicolasa vrhla som na neho najškaredší pohľad aký som vedela a on sa ospravedlňujúco usmial, no mne to bolo jedno. Toto si ešte odskáče.



O dva dni mu chystala vojvodkyňa koňa. Nicolas si ešte priväzoval nejaké veci k sedlu.

,,Ahoj" pozdravila som a rukami som sa dotkla sedla. Tvárila som sa že ho upravujem aby som medzi ostatným služobníctvom, ktoré vyprevádzalo hosťa, nevzbudila podozrenie.

,,Daj tie ruky preč, lebo to budem musieť naprávať!" síce jeho slová nebola veľmi príjemné, jeho tón bol veselý a ten podliak sa ešte aj smial.

,,Prečo si ku mne taký?"

,,Aký?" Jeho pohľad ani tón nebol veselý. Bol ustráchaný že niečo prepískol. Stála som pri koňovi a on dal obe ruky po stranách mojich pliec a tak ma uväznil medzi koňom a jeho telom.

,,Milujem ťa" šepol. Teraz nás sledoval hádam každý. Medzi prihliadajúcimi som spoznala i mladú slečnu Alexandru. V tej chvíli som bola rada že pohľadom sa nedá zabíjať, určite by som bola mŕtva. ,,Milujem ťa ako svoju sestru. A ak som bol zlý tak to len preto aby si niekto nemyslel, že mi na tebe záleží, lebo by tu nemuselo dopadnúť dobre. Chcel som byť nenápadní"

,,Aha a teraz si strašne nenápadní" sykla som a jemne som ho odstrčila. Všetci sa tvárili že sa venujú sebe a svojim povinnostiam. Všetci až na Alexandru. Tá si to mierila k nám v červených šatách a čiernom plášti.

,,Nemala by si sa venovať svojim povinnostiam?" spýtala sa dosť nepríjemne.

,,Dáš mi adresu, aby som ti mohla napísať?" otočila sa na Nicolasa zo zvláštne jemným tónom. Ide po ňom?

Nicolas jej niečo chcel odpovedať, ale vtedy prišla barónka s Alou za pätami. Ala si so sestrou vymenila žiarlivý pohľad. Preboha to nie je normálne.

,,Prajete si ešte niečo?" I barónka mala divný hlas, ale tento bol skôr vďačný. ,,Čokoľvek budete chcieť, pán môj" jemne sa uklonila a ten istý pohyb zopakovali i Ala a Alexandra. Čo sa to tu deje??

,,Ja" Nicolas vyzeral že nevie čo má povedať. ,,Dovoľte aby táto mladá slečna išla so mnou" Nicolas kývol na mňa a zavŕtal pohľad do barónky. Ja mám ísť s ním??

,,To ani n..." začala sa rozhorčovať Alexandra a zhnusene na mňa pozrela. Matka ju však prebodla pohľadom a Alexandra zavrela ústa.

,,Tak dobre. Bude nám chýbať" Kývla mu na to barónka. Ja som spravila jediné čo som mohla - odišla som do izby zbaliť si veci.

,,Máš s ním niečo?" započula som nepríjemný známy hlas. Alexandra.

,,Prečo, pani?" síce boli slová jemné a úctivé môj tón taký ani zďaleka nebol.

,,Odpovedaj!" skríkla

,,Nie"

,,Nič s ním nemáš alebo....." spýtala sa s nádejou, no ja som ju prerušíla.

,,Nebudem vám odpovedať. Už nie som vo vašej moci. Nakoniec nikdy som vám nepatrila, bola som služobnou vašej matke takže, ak dovolíte" Trochu som ju odstrčila a vyšla som dverami. Započula som však za sebou ešte ten jej neznesiteľný hlas.

,,Neopovažuj sa odísť. STOJ" Ja som však naschvál pridala. Keď som vyšla von, Nicolas sedel v sedle a o niečom sa rozprával s Alou.

,,Môžeme?" opýtal sa, prebral odo mňa batoh s mojím malým majetkom a uviazal ho o sedlo.

,,Samozrejme" s Alou sme si vymenili posledný pohľad predtým než mi Nicolas pomohol do sedla. Chytila som sa ho a už sme cválali preč
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Liliane Evans Liliane Evans | Web | 30. prosince 2009 v 16:46 | Reagovat

veľmi pekná kapitola, aj keď som si ju prečítala narýchlo, lebo si idem utekať robiť úlohy :D, tešim sa na ďalšiu :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama